HOMÍLIA OTCA BISKUPA FRANTIŠKA

3. pôstna nedeľa

7. marec 2021

Aby sme sa stávali Božím chrámom…

Na prvý pohľad sa zdá, akoby sa u nás zopakovala udalosť vyháňania z chrámu: v súvislosti s pandémiou, rozhodnutím našich politikov sme boli doslova z večera na ráno na prelome rokov „vyhnaní“ z našich chrámov a už tretí mesiac sa nemôžeme zúčastniť bohoslužieb. Mohli by sme sa pýtať, či sme sa až tak nehodne správali v chrámoch, že Pán Boh toto na nás dopustil? Na to si už musí odpovedať každý sám.
Realita je však taká aká je, Pán Boh o tom vie a dopúšťa to – i keď si oprávnene myslíme, že sa tu deje krivda a porušovanie základného ľudského práva na náboženskú slobodu, ako to vyjadril aj Svätý Otec vo svojom príhovore diplomatom a sme to aj my, ako Biskupská konferencia, pripomenuli našim vládnym predstaviteľom.
A tak vo svetle dnešných textov Svätého písma pouvažujme nad touto situáciou, k čomu nás ňou Pán Boh vyzýva.
Máme teda takýto zvláštny pôst – od účasti na bohoslužbách, od prijímania sviatostí, od cirkevného spoločenstva . Obyčajne to tak býva, že keď nám niečo, čo bolo pre nás samozrejmé a nad čím sme ani neuvažovali, zrazu chýba, začneme si to vážiť a uvedomujeme si toho hodnotu. Tak je to napríklad so zdravím. Keď ho stratíme, vtedy si začíname uvedomovať, čo sme mali…
Čo teda pre nás znamená chrám, bohoslužba, sviatosti, Cirkev?
Uvažovali sme vôbec niekedy nad tým? Na čo to všetko slúži? Alebo sa nám žije celkom spokojne, pretože si nemusíme plniť našu nedeľnú povinnosť a nemáme za to ani hriech, pretože je to zakázané a kostoly sú zavreté…V takom prípade sme chodili do kostola bezmyšlienkovite a do určitej miery zbytočne.
Po vyčistení chrámu dostáva Ježiš vážnu otázku: Akým právom, akou mocou, si dovolil takýto zásah.
Odpovedá zvláštne: „Zborte tento chrám a za tri dni ho znova postavím.“
Znelo to ako totálna nemožnosť. Na budovaní chrámu z veľkých kamenných blokov sa pracovalo štyridsať tri rokov – postaviť ho znova za tri dni? To bolo niečo také, o čom hovoril apoštol Pavol v druhom čítaní, že Krista považovali za pohoršenie a bláznovstvo.
Lenže Ježiš hovoril na úplne inej rovine, než zmýšľali ľudia, ktorí s ním hovorili: On myslel na chrám svojho tela, pretože On bol skutočným Božím chrámom, miestom plnej Božej prítomnosti v tomto svete. A tento najsvätejší Boží chrám ľudia zničili, keď Ježiša ukrižovali. No, práve preto, že bol takto hlboko spojený s nebeským Otcom, pretože aj svojím utrpením a smrťou plnil s láskou Jeho vôľu, preto mohol na tretí deň Božou mocou vzkriesiť i svoje telo – a teda znovu postaviť zbúraný Boží chrám svojho tela.
Ježiš však nechcel byť iba nejakou jedinečnou výnimkou, ale práve naopak, On prišiel, aby nám pomohol k tomu, že by sa každý z nás stával živým miestom Božej prítomnosti a Božieho pôsobenia, čiže živým Božím chrámom, aby sme napriek našej pominuteľnosti mohli byť Božou mocou vzkriesení k večnému životu a boli sme po celú večnosť miestami prítomnosti a pôsobenia trojjediného Boha.
Ak si všimneme čo hovorí Apokalypsa o večnom živote vzkriesených, o oslávenej Cirkvi, tak nás musí prekvapiť tvrdenie apoštola Jána, ktorý mal toto videnie a opisuje ho: „Ale chrám som tam nevidel“. Teda v nebi nebude chrám – pretože Božím chrámom budú všetci vykúpení, celá oslávená Cirkev; v nás a cez nás sa bude naplno prejavovať Trojjediný Boh.
Keď sa vrátime k uvažovaniu o význame chrámu a bohoslužieb, tak prichádzame k odpovedi, že cieľom toho všetkého je, aby sme sa my stávali živým Božím chrámom – aby sme pomocou modlitby, počúvania Božieho slova, slávenia bohoslužieb a prijímania sviatostí – sme sa stávali takými, že by v nás mohol byť prítomný a pôsobiť sám Boh. Nielen v kostole, lež v celom našom živote.
Nejde teda len o cirkevný príkaz a plnenie si náboženskej povinnosti, ale ide o našu osobnú i spoločnú oslavu Trojjediného Boha, čo je podstatnou zložkou v živote človeka a je to predobraz večnosti. Stadiaľto vychádza aj taká kvalita nášho života vo všetkých jeho oblastiach, ktorá zodpovedá našej zodpovednosti pred Bohom; tu sa učíme poznávať Jeho vôľu – ako sme počuli aj v dnešnom prvom čítaní znenie Desatora, na ktoré sa v našej dobe už zabúda a mnohé prikázania sa úplne ignorujú…
Tu prijímame božiu pomoc a silu Ducha Svätého vo sviatostiach, tu prežívame, že nie sme iba izolovaní jednotlivci, ale ako rodina Božích synov a dcér tvoríme jedno spoločenstvo a tieto vzájomné vzťahy lásky a pokoja máme rozvíjať aj v našom každodennom živote.
Takto sa budujeme aj my na živé Božie chrámy. Aj voči nášmu telesnému, pozemskému životu sa prejavujú deštruktívne sily utrpenia, smrti a rozkladu, no ak sme sa stávali živým Božím chrámom, ak v nás bol prítomný Trojjediný Boh, tak náš zánik nie je definitívny, lež Kristus aj nás vzkriesi Božou mocou k večnému životu.
Toto by sme si mali, drahí bratia a sestry, uvedomiť v tomto čase duchovného pôstu. A tak, ako pôst sa po určitom čase stáva deštrukčným, vyvoláva existenciálnu krízu a človek živelne hľadá pokrm, lebo bez neho by zahynul; tak aj tento duchovný pôst by nás mal viesť k tomuto pravdivému uvedomeniu si významu a dôležitosti náboženského života odohrávajúceho sa v chrámoch a k hľadaniu spôsobov, ako sa napriek pandémii zúčastňovať na bohoslužbách.
Príkladom nám je sám Svätý Otec.
Pandémia stále trvá, ale on sa vydal na apoštolskú cestu do Iraku, pretože posilnenie tamojších trpiacich kresťanov je preňho prioritou; prioritou pre neho je aj upevnenie pokojného spolunažívania medzi ľuďmi rozličných náboženstiev v tejto ťažko skúšanej krajine a tak – aj keď s určitými hygienickými obmedzeniami a rizikami – túto cestu uskutočňuje.
Nemali by sme aj my konečne hľadať spôsoby ako pokračovať vo veriacej a duchovne osožnej účasti na bohoslužbách v našich chrámoch, pretože tu ide o veľké hodnoty. Práve preto, že pandémia vystavuje ľudí enormným záťažiam, ak ich máme ľudsky a kresťansky zvládnuť, potrebujeme na to povzbudenie, svetlo a silu Božieho slova, modlitby, sviatostí a cirkevného spoločenstva. v opačnom prípade sa pomaly ale isto meníme na svorku vlkov – a to počnúc od vládnych predstaviteľov – alebo prepadáme beznádeji a zúfalstvu – a to všetko len prehlbuje súčasnú katastrofu.
Uvedomme si teda hlbšie, čo pre nás znamená chrám a účasť na bohoslužbe, uvedomujme si povolanie stávať sa živými Božími chrámami so zameraním na vzkriesenie a večný život a prosme aj dnes, aby sa čím skôr tento nespravodlivý duchovný pôst mohol ukončiť. 

Autor: Mons. František Rábek, biskup – ordinár OS a OZ SR