HOMÍLIA OTCA BISKUPA FRANTIŠKA

3. Veľkonočná nedeľa

18. apríl 2021

Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a vstane z mŕtvych 

Stáva sa, našťastie veľmi zriedka, že nám tragicky zahynie nejaký vojak. Najbližší príbuzní sú, pochopiteľne, z toho veľmi nešťastní a smutní. Na pohreboch sa objavujú srdcervúce scény. Ako by asi reagovali títo nešťastní pozostalí, keby im niekto povedal: prečo plačete, veď ste vedeli, že on skladal vojenskú prísahu, v ktorej sa zaviazal položiť v tejto službe vlasti aj život…Stalo sa vlastne to, s čím ten dotyčný počítal už pri nástupe do vojenskej služby…
Jedna vec sú hrdinské slová na slávnostnej prísahe. Príbuzní ju berú spravidla ako peknú slávnosť, parádu a potom aj počas výkonu služby sa zväčša nepočíta s možnosťou predčasného konca, lež naopak, myslí sa na postup vo vojenskej kariére, na slušný plat a na to, čo si za to rodina môže dovoliť, napokon sa myslí na zabezpečený dôchodok pri odchode do výsluhy…Keď si však služba vyžiadala položenie života, tak sme nešťastní, zdeprimovaní, zrútil sa nám svet. Je to pochopiteľné. No, napriek tej bolestnej udalosti a strate, by sme si mali priznať, že sa vlastne stalo to, s čím dotyčný počítal už od začiatku, a čo bolo spojené s jeho službou…
Niečo podobné platí aj o samom Ježišovi Kristovi a jeho apoštoloch: Ježiš počas svojho pozemského života svoji mi skutkami a slovami dokazoval, že je Bohom prisľúbený a poslaný Mesiáš, čiže Záchranca celého ľudstva. Keď dal raz otázku svojim apoštolom, za koho ho pokladajú, Peter, vďaka zvláštnemu Božiemu daru, odpovedá v mene všetkých: „Ty si Boží Mesiáš; Ty si Mesiáš, Syn živého Boha!“ Táto skutočnosť, táto pravda, v nich naštartovala fantáziu – čo to bude pre nich znamenať, keď sú spoločníkmi veky prisľúbeného Mesiáša: úspech, bohatstvo, vysoké spoločenské postavenie; Ježiš ako Mesiáš bude slávny, všetkými rešpektovaný…Ježiš im však krátko na to hovoril o svojom utrpení, že „musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť…“. Petrovi to bolo neprijateľné a dovolil si Ježiša poopraviť v tejto veci: „Pane! To sa ti nesmie stať!“ U iných evanjelistov je to zaznamenané podobne: „Syn človeka musí mnoho trpieť…“(Mk, 8, 31; Lk 9, 22).
O tomto Mesiášovom utrpení hovoril už prorok Izaiáš v jednej zo svojich Piesní o Božom služobníkovi, v štvrtej: tam ho prorok nazýva „Mužom bolestí“, „on pre náš pokoj znášal trest a jeho rany nás uzdravili“; bol „ako baránok vedený na zabitie“; „Pán ho dovolil zdrviť slabosťou; keď dá svoj život na zmiernu obetu, uvidí ďaleké potomstvo a jeho ruka úspešne vykoná Pánovu vôľu.“
Týmto predpovediam apoštoli nevenovali pozornosť, zamerali sa na Mesiáša podľa svojich predstáv.
Keď sa to potom stalo, že Ježiš bol odsúdený, mučený a ukrižovaný, keď skončil v hrobe, tak sa im zrútil svet a už neboli schopní v nič veriť, nič očakávať. Preto boli prvé správy o Ježišovom vzkriesení pre nich neprijateľné, preto nedokázali veriť, že pred nimi je skutočný živý Ježiš. Ježiš im dáva dôkazy o tom, že je to on aj so svojím reálnym telom: vyzýva apoštolov, aby sa ho dotkli, ba pýta si niečo na jedenie. Tým aj nás Ježiš ubezpečuje, že vzkriesenie, ktoré aj nám získal svojím zmŕtvychvstaním, bude znamenať i pre nás reálne vzkriesenie nášho tela, aj keď bude mať iné vlastnosti, než tu na zemi.
Ježiš však nezostáva iba pri potvrdení svojho zmŕtvychvstania, lež pomáha apoštolom, aby spoznali aj súvislosti tejto udalosti – že to nie je nejaká šťastná náhoda, lež odveký Boží zámer, ktorý Boh predpovedal a naznačoval už v priebehu Starého zákona, v Mojžišových knihách, v Žalmoch a u Prorokov.
Avšak, cesta k dosiahnutiu tohto daru pre nás viedla nevyhnutne cez utrpenie a smrť Mesiáša. Cez to „musí“. To nebol nejaký nevyhnutný osud, lež nevyhnutný konflikt medzi úplnou vernosťou Bohočloveka Ježiša láske k Bohu i k človeku a ľuďmi zotročenými diablom, lžou a sebectvom. V tomto konflikte si Ježiš ponecháva zbrane Ducha – pravdu, lásku, pokoru, nenásilie. Vernosť týmto postojom uprostred ľudí, ktorí sa dali viesť lžou, nenávisťou, agresivitou a násilím mala ako nevyhnutný dôsledok utrpenie. Iná cesta ako premôcť zlo a smrtonosné sebectvo než utrpením pre vernosť láske voči Bohu i človeku, nebola. Preto Ježiš „musel“ trpieť.
No, práve po pretrpení tohto zápasu je medzi apoštolmi živý! To je víťazstvo ale aj pozvanie, aby sme na tomto zápase a víťazstve mali aj my účasť, len tak môžeme prijať od Neho odpustenie hriechov a dar prijatia za Božích synov a dcéry, i dar definitívneho zmŕtvychvstania.
Pohľad viery na vzkrieseného Pána nech nás posilňuje v odhodlaní zápasiť vo vernosti Jemu, vo vernosti Božej pravde a láske až do konca.
Zrejme všetci sme počuli príbeh pakystanskej kresťansky Asie Bibiovej, ktorá počas práce na poli v rozhovore so svojimi moslimskými spolupracovníčkami obraňovala svoju vieru v Ježiša Krista, čo ony vyhodnotili ako rúhanie sa Mohamedovi, obžalovali ju a súd ju odsúdil na trest smrti. Sedem rokov strávila táto matka piatich detí vo väzení, v neustálom očakávaní smrti. Počas toho ťažkého obdobia jej posilou bola modlitba, zvlášť modlitba ruženca. Napokon bola vyhlásená za nevinnú, no, aby si zachránila život pred pomstou moslimov, musela sa aj s rodinou vysťahovať a prijať život so zmenenou identitou. Aj toto utrpenie bolo dôsledkom jej vernosti Ježišovi Kristovi a jeho pravde a láske a súčasne bolo prejavom prítomnosti zla a nenávisti voči Tomu, ktorý sa za nás obetoval na kríži a vstal z mŕtvych.
Prosme vzkrieseného Pána, aby nám pomáhal stále pevnejšie veriť v Jeho lásku, ktorú prejavil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním a aby sme túto vieru prejavovali aj vernosťou Jemu v našom každodennom živote i vtedy, keď nás to môže stáť nejaké utrpenie.

Autor: Mons. František Rábek, biskup – ordinár OS a OZ SR